Moja starká má okno s výhľadom na detské ihrisko, ktoré žiaľ posledné roky zíva prázdnotou. Vždy na mňa príde nostalgia, keď sa zamyslím kde sú všetky deti. No kde asi – doma pri počítači. Novodobý trend nás dobehol, ale je to naozaj najlepší nástroj pre vývin našich detí? Veď kedy ste si naposledy prečítali si knihu? Nemám na mysli e-book, ale naozajstnú, tú papierovú. Detektívku alebo o Popoluške. Tento rok sme kúpili synovcovi, ktorý ide čoskoro do školy knihu pre predškolákov. Rozbalil si darček a ani si ju nepozrel, lebo ho viac zaujala aplikácia v tablete. Bolo vidieť, že nepozná čaro kníh a nemá ku nim žiadny vzťah. Nedovoľme to. Čaro knihy, to keď sa zasnívate a fantázia funguje naplno. Predstavivosť si treba tiež trénovať a knihy majú veľký dopad aj na slovnú zásobu.
Ale vráťme sa ku tým ihriskám. Detské ihriská bez detí. Pamätám si, že sme hrávali futbal, skákali gumu, či stavali hrady na pieskovisku. Rozprestreli sme si na tráve deku a hrali sa s bábikami, či pexeso alebo si vymieňali obrázky. Krásne bolo tiež obdobie, keď sme si spoločne plietli náramky priateľstva a s hrdosťou ich nosili na ruke aj desať. Vždy sme súťažili o hojdačku, alebo sa hrávali pred domom skrývačku. Na jeseň sme si vyrábali „Fusátko“. Na papierovej rolke z toaletného papiera nalepený balónik, do ktorého sme dávali jarabinu a viedli nekonečné vojny. A tie modriny, čo sme neraz mali po tele. „Bublifuk“ bol tiež obľúbený. Vtedy neboli mobily. Keď sme mali ísť domov, mama otvorila okno a zakričala moje meno a neraz som ju prosíkala, že ešte chvíľu chcem byť vonku.
Nezatvárajme sa doma. Oblečme sa a poďme do prírody. Na kúpalisko alebo len tak na zmrzlinu alebo v jeseni púšťať šarkana, ktorého si sami vyrobíme. Teraz som si spomenula, že som si dlho šetrila na padák, ktorý pani suseda predávala v trafike. Tak veľmi som si ho vážila, to nie ako teraz, keď máme všetci všetko kedy chceme a nie len na Vianoce.
Keď bolo zlé počasie a nedalo sa ísť vonku, milovala som stolové hry. také „Človeče, nehnevaj sa“ patrilo medzi moje najobľúbenejšie. Karty ako napríklad „Čierny Peter“, „Sedmové“, či „Kvarteto“ nás neraz spojilo so sestrou aj na niekoľko hodín. Raz bratranec doniesol „Dostihy“ a u starkej sme sa aj s dospelými hrali túto nekonečnú hru celý deň a pokračovali ráno, nedokázali sme zrušiť svoje impérium.
Sú to krásne spomienky. Tak sa skúsme prekonať. Nájdime si čas na svoje deti a sadnime si s nimi do detskej izby a len tak sa spolu hrajme. Trávme spolu čas, vytvárajme im spoločné zážitky a budujme si svoje rodinné puto. Veď rodina je najviac.